Naši svätí /blahoslavení

 

„...nebojte sa nasledovať Krista na kráľovskej ceste kríža.

V zložitých okamihoch života Cirkvi sa potreba svätosti stáva ešte naliehavejšou.

A svätosť nie je otázkou veku. Svätosť je život v Duchu Svätom...

(Ján Pavol II. ,Toronto  28. júl 20002)

 

        Sv. Alfonz Mária de Liguori, biskup a učiteľ Cirkvi

 

Narodil sa v Marianella 27. septembra 1696. Bol prvým z ôsmych detí Giuseppeho a Anny z rodu Cavalieri. O dva dni neskôr – 29. septembra - bol pokrstený vo farnosti Santa Maria delle Vergini. Panna Mária sa stala osobitnou patrónkou dieťaťa. Z úcty k nej dostal k menu Alfonz aj meno Mária.

Alfonz bol veľmi nadaný a jeho nadpriemerné schopnosti sa prejavili počas výuky, ktorá podľa vtedajšieho zaužívaného zvyku u zámožných rodín prebiehala doma. Vo veku šestnástich rokov dosiahol titul doktora cirkevného a civilného práva. Po takmer desaťročnej práci advokáta si ho Boh skrze jeden prehraný proces privádza bližšie k sebe povoláva ho do svojej služby. (Zanechaj svet a oddaj sa mne).

21. decembra 1726 prijal kňazskú vysviacku a pôsobil medzi chudobnými Neapola. Jeho súčasníci v Neapolskom kráľovstve ho považovali za najlepšieho misionára. Známe sú jeho tzv. Capelle serotine – večerné kaplnky. Boli to stretnutia s bedármi snažiacimi sa vyjsť z biedy, neboli viazané na vybrané miesto ako kostol či kaplnka. Uskutočňovali sa na námestiach a uliciach Neapola.

9. novembra 1732 založil Kongregáciu Najsvätejšieho Vykupiteľa v Scale, ktorej cieľom je nasledovať príklad Ježiša Krista hlásajúceho evanjelium chudobným. Po neľahkých začiatkoch sa kongregácia pekne rozvíjala. Na zveľadenie kresťanského života ľudu horlivo kázal a písal knihy, najmä mravoučné. V tomto odbore ho pokladajú za majstra.

20. marca 1762 bol menovaný za biskupa v diecéze Santa Agata dei Goti, ktoré rozhodne odmietol: „Nezamenil by som kongregáciu ani za turecké impérium.“ Božia vôľa, s ktorou vždy súhlasil, a o ktorej tak veľa napísal, bola však neoblomná. 20. júna 1762  v kostole Santa Maria sopra Minerva prijal biskupskú vysviacku z rúk kardinála Rossiho. V roku 1766 s otcovskou láskou priviedol na územie svojej diecézy sestry redemptoristky. Pre chorobu a vysoký vek vzdal sa biskupstva. Svätá stolica prijala demisiu 17. júla 1775. Alfonz zomrel medzi svojimi synmi v kláštore v Pagani 1. augusta 1787.

Pius VI. ho už vtedy považuje za svätca a udeľuje dišpenz na začatie beatifikačného procesu – rok 1796. 15. septembra 1816 bol blahorečený, 26. mája 1839 svätorečený. Za učiteľa Cirkvi bol vyhlásený 23. mája 1871 a za patróna spovedníkov a moralistov 26. apríla 1950.

 

Myšlienky a modlitby sv. Alfonza

Celá svätosť a dokonalosť duše spočíva v láske k Ježišovi Kristovi, nášmu Bohu, nášmu najvyššiemu dobru a nášmu Vykupiteľovi. (...) vari si Boh nezaslúži všetku našu lásku? Miluje nás od večnosti.

Treba sa zriecť všetkého, aby sme získali všetko.

Pravý pokoj nie je možné dosiahnuť bez Boha.

Jedno je potrebné: milovať Boha a spasiť si dušu.

Kto stratí Boha, stratí všetko.

Nech Boh stojí, koľko chce, nikdy nie je pridrahý.

Všetko sa stáva trestom, čo sa nerobí pre Boha.

Kto chce iba Boha, má hojnosť všetkého.

Kto miluje Boha, všade nájde sladkosť; kto nemiluje Boha, nájde všade trpkosť. (Cesta lásky)

 

    Sv. Gerard Majella

 

Narodil sa 6. apríla 1726 v chudobnej rodine v Muro – Lucano. Gerardovou matkou bola jednoduchá a nábožná žena Benedetta Galellová, otcom krajčír Domenico Majella. Gerarda vychovávali spolu so staršími sestrami Brigitou, Anitou a Alžbetou. Od detstva bol výnimočne nábožné dieťa. Keď mal Gerard 12 rokov zomrel mu otec. Rýchlo musel opustiť svet detskej bezstarostnosti a priúčať sa krajčírskemu remeslu. Keď si otvoril vlastnú dielňu, svoje príjmy delil na tri rovnaké časti: jednu pre matku a domácnosť, druhú pre žobrákov a tretiu na omše za zosnulých. Jednak povolanie krajčíra nenaplnilo jeho hlbokú túžbu po Bohu. Boh si ho cez rôzne životné udalosti priťahoval k sebe.

Jedna z udalostí, ktoré mali vplyv na jeho ceste povolania je z augusta 1748, keď do Mura prišli dvaja rehoľníci – redemptoristi - o. Antonio Garzilli a brat Onofrio Ricca robiť zbierku na stavbu nového kláštora v Materdomini. Na Gerarda veľmi zapôsobilo svedectvo dvoch rehoľníkov a zatúžil byť bratom ako Onofrio. Ale rehoľníci ho odrádzali od jeho zámeru, lebo videli Gerardovu vychudnutosť. Gerard trval na svojom. No musel počkať na misie, ktoré títo rehoľníci plánovali na jar 1749 v Mure. Opätovné stretnutie s misionármi ešte väčšmi roznietilo jeho túžbu patriť do ich radov. No všetci otcovia boli presvedčení, že vychudnutý chlapec by nevydržal ani štyri dni. Na dodatok ani jeho matka neschvaľovala synove zámery. Ale Gerard bol neoblomný. Po skončení misií matka večer zamkla dvere izby svojho syna a spolu s Anitou bdeli pri dverách, aby mali istotu, že nepošiel za nimi. Aké bolo ich prekvapenie, keď zistili, že izba je prázdna čakal ich tam len Gerardov odkaz: „Odchádzam, aby som sa stal svätým! Zabudnite na mňa!“ Okno bolo vysoko. Tak vysoko, že iná úniková cesta by nemohla prichádzať do úvahy. Ale pre lásku nič nie je nemožné. Láska sa vie šplhať, dokonca dáva krídla a silu prekonať prekážky. Misionári sa približovali do Atelly. Veru neboli nadšení tým, keď videli ako sa Gerard za nimi ženie. Misionári ho odháňali slovami, že ich kongregácia nie je preň vhodná, ale Gerard aj tak šiel za nimi. Nepodarilo sa im ho zbaviť. Neskôr keď začal rehoľný život v kláštore jeden z otcov napísal rektorovi v Delicete: „Posielam vám postulanta, ktorý je neužitočný pre akúkoľvek prácu, pretože je slabý. (...) Nepodarilo sa mi zbaviť sa ho.“ Tento „nepotrebný“ brat sa stal dobrým nástrojom v Božích rukách pre spásu duší. Celý svoj život Gerard zasvätil apoštolskej práci medzi chudobnými. Vášeň obracať hriešnikov Gerarda nikdy neopustila, či v kláštore alebo mimo. Neustále hľadal duše. Každá cesta by mohla rozprávať o nejakom tajomstve obrátenia.

Počas piatich rokov rehoľného života bol vzorom horlivosti za spásu duší, trpezlivosti v chorobách, lásky k chorým a úbohým, pokory pri falošnom obvinení, rehoľnej poslušnosti, telesného umŕtvovania a ustavičnej modlitby. Za to ho Boh vyznačil darom uzdravovania, prorockým duchom a mystickými stavmi.

Gerard zomrel 16. októbra 1755. V roku 1893 pápež Lev XIII. brata Gerarda blahorečil a v roku 1904 ho pápež Pius X. zaradil medzi svätých. Svätý Gerard sa uctieva ako patrón dobrej spovede a ochranca matiek.

Liturgická spomienka na sv. Gerarda pripadá na 16. október.

Gerard - Brat s fantáziou lásky.docx

 

    Sv. Klement Mária Hofbauer, kňaz

 

Klement Mária Hofbauer sa narodil v Tasoviciach na Morave 26. decembra 1751. Ako mladík sa vyučil pekárstvu, ale cítiac povolanie k duchovnému povolaniu, začal študovať. V Ríme jedinečnou Božou prozreteľnosťou vstúpil do rodiny sv. Alfonza. Keď sa stal kňazom, predstavení ho poslali do severných krajín Európy. Vo Varšave založil prvý kláštor svojej Kongregácie a vykonával tam veľmi požehnanú kňazskú službu. Nakoniec, po mnohých ťažkostiach, odišiel do Viedne, kde dvanásť rokov horlivo pracoval na Božiu slávu, kde vyvinul nový typ misionárskej pastorácie.

Zomrel 15. marca 1820. Podobne ako jeho milovaný zakladateľ kongregácie sv. Alfonz, tak aj Klement sa postavil pred Božiu tvár pri zvonení Anjel Pána.

V roku 1888 pápež Lev XIII. Klementa blahorečil, Pius X. v roku 1909 svätorečil a v roku 1914 bol vyhlásený za patróna Viedne. Zaslúžil si svojím celoživotným úsilím označenie apoštola Varšavy, podobne ako po vyhnaní z nej sa stal apoštolom Viedne.

 

    Blahoslavený Január Mária Sarnelli, kňaz

 

Bl. Január Mária Sarnelli  sa narodil 2. septembra 1702 v Neapole ako štvrté z ôsmich detí. Bol synom baróna Angela Sarnelliho z Ciorani. Ako 14-ročný sa po blahorečení Francesca de Regis chcel stať jezuitom. Bol však príliš mladý, a tak na príkaz svojho otca študoval cirkevné aj občianske právo. Po jeho ukončení mohol vstúpiť do diecézneho seminára v Neapole. V roku 1722 získal titul doktora. Ako spomína sv. Alfonz, Sarnelli bol veľmi ctený a vyhľadávaný advokát. Napriek svojim povinnostiam nachádzal čas na každodenné rozjímanie, účasť na Eucharistii a apoštoláte v nemocnici pri nevyliečiteľne chorých. A práve tu Sarnelli spoznával sv. Alfonza a rozoznával svoje životné povolanie. Od roku 1728 sa túžil zasvätiť  Bohu v kňazstve. Ako seminarista sa pripojil k Alfonzovej skupine tzv. „večerných kaplniek“. Po teologických štúdiách v roku 1732 prijal kňazskú vysviacku a začal s dušpastierskou prácou v Neapole. V júni 1733 na misiách v Ravelle sa rozhodol vstúpil do Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa. Okrem ľudových misií horlil aj pre spoločnú modlitbu laikov.

Sarnelli sa húževnato angažoval v misijnej práci na vidieku, ale v srdci neustále živil myšlienku, že miestom jeho pôsobenia má byť Neapol a v ňom prevládajúci problém prostitúcie.

Bol plodným spisovateľom. Napísal 30 kníh s témami o meditácii, mystike, teológii, duchovnom vedení, o práve, pedagogike, morálke a pastorálke. Zomrel 30. júna 1744.

 

    Bl. Peter Donders, kňaz

 

Peter Donders sa narodil 27. októbra 1809 v Tilburgu v Holandsku. Zbožne vychovaný, bol v roku 1841 vysvätený za kňaza. V roku 1842 odišiel do Surinamu v Južnej Amerike, kde roku 1867 zložil v Kongregácii najsvätejšieho Vykupiteľa rehoľné sľuby. Štyridsaťštyri rokov pracoval v týchto tropických krajoch medzi domácimi obyvateľmi, aby si zachovali vieru; šíril vieru medzi nekresťanmi, najmä medzi Indiánmi a černochmi, a takmer tridsať rokov bol neúnavným apoštolom malomocných.

14. januára 1887 sa splnila obeta života Petra Dondersa.

Cirkev roku 1982 blahorečením predstavila svetu Petra Dondersa – človeka, ktorý dokázal nezištne milovať a slúžiť, ktorý zabúdal na seba preto, aby žil pre iných.

Liturgická spomienka pripadá na 14. január.

 

    Bl. Mikuláš Čarnecký, biskup a spoločníci, mučeníci

 

Biskup Čarnecký so svojimi spoločníkmi Vasiľom Vsevolodom Velyčkovským, Zynovijom Kovalykom a Ivanom Ziatykom patrili medzi mnohé obete komunistickej zvole na Ukrajine. Všetci boli horlivými misionármi. Práve to bolo tŕňom v oku tajnej polícii. Prenasledovali ich, sťažovali a zakazovali činnosť, napokon ich uväznili a kruto mučili vo väzeniach boľševického Ruska. Kovalyk a Ziatyk zahynuli vo väzeniach, biskup Čarneckij a Velyčkovskij zomreli na následky väzenských útrap po prepustení na „komunistickú“ slobodu.

Za blahoslavených ich 27. júna 2001 vyhlásil pápež Ján Pavol II. v  Ľvove počas svojej návštevy Ukrajiny.

Liturgická spomienka pripadá na 27. Jún.

 

    Sv. Ján Nepomucký Neumann, biskup

 

Ján Nepomucký Neumann sa narodil v Prachaticiach 28. marca 1811. Teologické štúdia začal v českobudejovickom a dokončil v pražskom seminári. Keďže veľmi túžil získať duše pre Krista, najmä duchovne opustených európskych prisťahovalcov v Amerike, rozhodol s odísť do Ameriky. Kňazskú vysviacku prijal 25. júna 1836 v katedrále sv. Patrika v New Yorku. S najväčšou horlivosťou, napriek mnohým ťažkostiam všetkého druhu, takmer dvadsaťštyri rokov pracoval s statočne venoval práci na spáse duší v rozličných miestach Spojených štátov severoamerických, predovšetkým ako kňaz – misionár Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa.

19. marca 1852 bol menovaný za biskupa Fildelfie. Ako biskup založil novú rehoľnú spoločnosť Sestier tretieho rádu svätého Františka. Zomrel náhle na infarkt 5. januára 1860, keď šiel jednou z filadelfských ulíc.

11. októbra 1963 bol blahorečený počas Druhého vatikánskeho koncilu. Pápež Pavol VI.  19. júna 1977 vyhlásil biskupa Filadelfie za svätého.

Liturgická spomienka pripadá na 5. január.

 

    Bl. František Xaverský Seelos

 

František Xaver Seelos sa narodil 11. januára 1819, Füssen, Nemecko. Zomrel 4. októbra 1867 v New Orleans, USA. František Xaver Seelos mal desiatich súrodencov. Už ako 11-ročný pocítil povolanie ku kňazstvu a povzbudzovaný i finančne podporovaný miestnym farárom absolvoval gymnázium v Augsburgu. Po štúdiách filozofie a teológie vstúpil do kňazského seminára. Keď sa zoznámil s charizmou Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa, rozhodol sa vstúpiť do nej a odísť do Severnej Ameriky. Do noviciátu vstúpil 20.apríla 1843 a keď dokončil štúdia teológie, vysvätili ho za kňaza 22. septembra 1844. Svoju pastoračnú službu začal v Pittsburgu, Pensylvánia, kde sa deväť rokov venoval kázaniu ako pomocník svojho spolubrata Jána Neumanna, ktorý bol v tej dobe magistrom noviciátu. Neskôr sa stáva samostatným putujúcim misionárom a káže po anglicky a po nemecky v rozličných štátoch Severnej Ameriky. Umiera v New Orleans, Luisiana, 4. októbra 1867 vo veku 48 rokov. Za blahoslaveného je vyhlásený 9. apríla 2000 pápežom Jánom Pavlom II.

Liturgická spomienka pripadá na 5. október.

 

    Bl. Gašpar Stangassinger

Bl. Gašpar Stangassinger  sa narodil 12. januára 1871 v Berchtesgadene v Bavorsku ako druhý syn zo šestnástich súrodencov. Z rodiny si odniesol veľmi dobrú náboženskú výchovu a to rovnako po praktickej ako aj teoretickej stránke. Ako desaťročný odišiel z domu do Freisingu na štúdia. Začiatky štúdii boli sprevádzané ťažkosťami, ale vďaka jeho usilovnosti a pomoci farára Rotha, ktorý pôsobil v jeho rodnej dedine, dokončil započaté dielo. Miloval prírodu a hory, rád cestoval. Vo Freisingu pokračoval aj v teologických štúdiách, no v roku 1892 ovplyvnený asketickými dielami sv. Alfonza a osobným kontaktom s redemptoristami sa rozhodol, že sa stane redemptoristom. Prvé sľuby zložil roku 1893. Za kňaza bol vysvätený 16. júna 1895. Jeho túžbou bola Brazília, kde chcel pracovať ako misionár. Ale predstavení mu zverili mladých kandidátov na kňazstvo. Úspešné pracoval s mládežou. Stal sa profesorom v rehoľnom gymnáziu. V roku 1899 sa juvenát presunul do Garsu. Tam O. Gašpar ochorel a náhle zomrel. Pred smrťou povzbudzoval svojich študentov slovami: „Buďte vždy verní.“ Iba 28-ročného redemptoristu pochovali do krypty v Garse. Dnes ležia jeho pozostatky v garskom kostole, kde boli prenesené v roku 1935. Pápež Ján Pavol II. vyhlásil 24. apríla v roku 1988 otca Gašpara za blahoslaveného.  

Liturgická spomienka pripadá na 26. september.

 

    Metod Dominik Trčka

 

 

Narodil sa v moravskej Ostrave roku 1886. Keď sa stal kňazom, najprv pôsobil ako misionár v niekoľkých kláštoroch v Čechách. Roku 1920 odišiel do Ľvova a po založení nového kláštora do Stropkova, kde sa venoval pastorácii gréckokatolíkov. Po druhej svetovej vojne a po nástupe komunistov k moci je prenasledovaný. Uväznili ho roku 1950 počas Barbarskej noci z 13. na 14. apríla. Odsúdili ho na dvanásť rokov väzenia, ktoré si odsedel v rôznych väzeniach komunistického režimu. V apríli 1958 ho previezli do väznice v Leoplodove, kde za spievanie vianočnej koledy dostal tvrdý trest na samotke. Tu ochorel na zápal pľúc, na následky ktorého zomrel 23. marca 1959. Ako mučeníka ho za blahoslaveného vyhlásil pápež sv. Ján Pavol II. 4. novembra 2001.

Manželia Tomáš a Františka Trčkovci boli katolíkmi rímskeho obradu. Viere v Boha a láske ku sv. Cirkvi ich naučili ich rodičia, a to isté aj oni vštepovali svojim siedmym deťom už od malička. Snažili sa vychovávať ich ako najlepšie vedeli, obetujúc im všetko čo mohli, predovšetkým voľný čas. Dňa 6. júla 1886 sa narodil ako šiesty v poradí syn Dominik. Rodičia vtedy ešte ani netušili, že z neho vyrastie významná osobnosť gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Ešte ako seminarista v Obořišti spomína na chvíle detstva v liste svojmu otcovi pri príležitosti jeho 70. narodenín. Medzi iným píše toto: "Dobře si ještě asi pamatujete, jak jsme pohromadě sedávali, když jste přišli z práce, večer venku na lávce za krásného letního večera, kdy umlkl hluk dne, slunko zapadlo za Ondřejík a pod lípkami rozhošťoval se posvátný mír. To byly slastné chvílky, tehda jsme se všichni cítili tak blízkými, blaženými a zvláště já, když jsem se krčil mezi tatínkem a maminkou, kdy mi hlava spočinula na rameně maminčiném a já jsem blaženě usínal...". Tieto slová sú jasným svedectvom o tom, že manželia Trčkovci mohli by slúžiť ako príklad vo výchove detí aj pre dnešné rodiny.

V čase keď navštevoval tretiu triedu nižšieho gymnázia, postihla celú rodinu tragédia - náhla smrť matky. Zomrela na Bielu Sobotu v 1899 roku, vo veku 53 rokov. Príčinou smrti bola rakovina. V 1900 roku Dominik vstúpil do juvenátu redemptoristrov a po jeho ukončení šiel na jeden rok do noviciátu, kde 25. augusta 1904 zložil prvé rehoľné sľuby. O. Dominik sa už ako bohoslovec v seminári zapájal do aktivít, ktorých cieľom bola práca na Balkáne a Východe. Túžil po takejto práci, ale ani po kňazskej vysviacke 17. júla 1910, sa mu nenaskytala vhodná príležitosť. Až v marci 1919 roku dostal list od o. Provinciála, v ktorom čítal: "Nejdůstojnější P. Generál jmenoval Vás a P. Stanislava Nekulu za misionáře v Haliči pro řeckokatolíky. Odjedete, jakmile poměry dovolí. Blahoprěji Vám...". Túžba o. Dominika sa vyplnila, ale na jej realizáciu musel ešte trocha počkať, lebo na Poľsko-ukrajinských hraniciach zúrila vojna.

Dňa 7. októbra 1919 s požehnaním predstavených vycestovali do Ľvova cez Krakov. Cesta nebola veľmi pohodlná, lebo vlak bol preplnený a otcovia museli cestu z Krakova do Ľvova prestáť na plošine vagóna. Vo Ľvove ich nikto nečakal, lebo poštové spojenie bolo nespoľahlivé. O to väčšie bolo prekvapenie belgických otcov, že misionári z Prahy, o ktorých tak prosili, boli už medzi nimi! Sotva si trocha odpočinuli po namáhavej ceste, už sa dali usilovne do práce. Učili sa predovšetkým ukrajinský a staroslovenský jazyk a tiež liturgické rubriky. Pretože sa im veľmi darilo, mohli už o mesiac, 8. novembra 1919, slúžiť prvú sv. Liturgiu. O. Dominik spomína na túto skutočnosť takto: "Přiznávam se, že se mi vloudila do srdce jakási tesknota, když jsem sloužil naposled latinskou mši sv. V latinském obřadě jsem byl vychován, osm a pul roku sloužíval mši sv. latinským obřadem a teď naposled! Ale pohled do budoucnosti zaplašil každou tesknotu! Již zítra! A ten šťastný zítřek nadešel. Byl to svátek velikomučedníka Dimitrije, Soluňana! (...) Děkoval jsem Pánu Bohu za milost, že smím novozákonní Obět přinášeti jazykem slovanským a že smím se obětovati sv. Unii".

S pokrokom v ukrajinčine sa otcom Trčkovi a Nekulovi rozširovalo i pole pôsobnosti. Pomáhali pri apoštolských prácach, a to predovšetkým na misiách. Po dvojročnom pobyte na Ukrajine prišla z Prahy nečakaná výzva, že sa obaja otcovia majú vrátiť späť. P. Provinciál ich preložil do novozaloženého kláštora v Stropkove, odkiaľ mali pôsobiť po celom východnom Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. Do Stropkova o.Trčka pricestoval 21. decembra 1921. Hneď od začiatku bol ministrom domu a zástupcom rektora. Darovaný kláštor a kostol však boli v dezolátnom stave. Po Veľkej Noci v 1922 roku písal zo Stropkova o. Metod, dostal to meno na Ukrajine, v liste sestre a švagrovi: "...na jak dlouho bude mím bydlištěm, nevím, poněvadž si máme - my ruského obřadu hledat svuj nový klášter. A hledat nový klášter, to značí ze ssutin udělat novou budovu...". Obnovený kláštor bol posvätený 17. októbra 1922 a oprava kostola trvala ešte dva mesiace. O. Trčka bol na východnom Slovensku známy a veľmi obľúbený u gréckokatolíckych kňazov i veriacich ako veľký misionár a horlivý propagátor únie. Mal majestátnu postavu, ktorú ešte zvyšovala jeho mohutná brada. Mal jemné, spoločenské vystupovanie. Preto nie div, že po smrti užhorodského biskupa A. Stojku bol navrhovaný za jeho nástupcu.

V rokoch 1947-48 o. Trčka venoval hlavnú pozornosť výstavbe stropkovského chrámu. Situácia, hlavne politická, sa stále zhoršovala. K moci sa dostala komunistická strana. V cerkvi boli otcovia špehovaní Štb-ákmi, a o. Metod ako predstavený bol neraz predvolávaný na úrady, kde mu vyčítali, že dovoľuje zneužívať kazateľnicu proti vtedajšiemu režimu. Dňa 19. júla 1948 dokonca príslušníci polície a Štb vtrhli do kláštora a urobili domovú prehliadku, ale nič kompromitujúce nenašli. Dňa 10. septembra 1949, ako to zapísal vtedajší sabinovský kronikár, prichádza o. Trčka do Sabinova, aby sa tam dlhšie zdržal. Priniesol si so sebou mnoho svojich vecí. Hoci musel na nátlak úradov odísť z Michaloviec, predstaveným zostal aj naďalej. Takáto situácia trvala až do Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, keď bol spolu so spolubratmi internovaný do Podolínca. Dlho však v Podolínci nebol, lebo ako protoihumena redemptoristov ho častokrát vypočúvali a prevážali z miesta na miesto. Prešiel aj cez leopoldovský mlyn a skončil v súdnej väznici Krajského Súdu v Bratislave. Po vykonštruovaných obvineniach bol v apríli 1952 odsúdený za špionáž a velezradu na 12 ročný trest.

Väzenský život bol veľmi ťažký a zvlášť pre ľudí v pokročilom veku. K takýmto patril aj o. Metod. Zdravotný stav mu už nedovoľoval pracovať. Často bol chorý, ale neznechucoval sa. Dňa 7. marca 1953 písal z Mírovskej väznice sestre: "...Prosím nějaký citrón a hrozinky, zatím co není jiné ovoce. Z pečiva: vánočku, sladkosti a dělá mi dobře pěčivo z pšeničné čisté mouky na kvasnicích a vodě, bez tuku a soli, alespoň občas...". Takto teda prosil o chlieb-pečivo a víno-hrozienka, aby mohol tajne slúžiť sv. Liturgiu. V jari 1954 ochorel na urémiu a previezli ho v bezvedomí do brnenskej nemocnice. Operovaný však nebol, preto ho koncom marca previezli späť na Mírov. Dňa 8. augusta 1957 mal o. Metod za sebou polovicu trestu. Pred Vianocami bol predvolaný pred komisiu, ktorá zamietla jeho žiadosť z augusta minulého roku o odpustenie druhej polovice trestu. Dotklo sa ho hlavne to, že komisia rozhodla, že do roka nemôže svoju žiadosť opakovať. V apríli 1958 ho previezli do Leopoldova. V júli písal neteri: "...Chvála Bohu jsem zdráv a přešel jsem již do 73. roku! Jěště mám sedět pět let. Dá Buh, že i to přežiji...". On vtedy ešte netušil, že Vianoce roku 1958 sa mu stanú "osudné". V cele na kňazskom oddelení bolo 18 kňazov, z toho asi päť starých a nemocných, ktorí nechodili do práce. Medzi nich patril i o.Trčka. Pretože ho dozorca prichytil pri spievaní vianočných kolied, čo bolo vtedy zakázané, dostal ako trest tzv. samotku. Ako spomína o. Mastiliak, bol v samotke asi týždeň. Pri jeho zdravotnom stave to bol naozaj ťažký trest. Strávil ho v zime, o hlade, v miestnosti bez okna. Tam dostal vysoké horúčky a obojstranný zápal pľúc. Dňa 23. marca 1959 v leopoldovskej väznici podľahol následkom korekcie.