Svedectvá

 sr. Helena Dž.

Boh pozýva každého kresťana, aby kontemploval Boha. Keď hľadím spätne na môj život, rodí sa v mojom srdci vďačnosť Bohu za ľudí, ktorých postavil na mojej životnej ceste. Zvlášť chcem ďakovať za svedkov, ktorí mi svojím životom poukázali na perlu, pre ktorú sa oplatí všetko predať, aby ju človek mohol získať. Tou perlou je Boh.

Prvými svedkami boli moji rodičia a príbuzní, ľudia z mojej dediny, ktorí napriek likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi ostali verní Bohu. Živo si spomínam   keď k nám do dediny prišiel otec Brezina CSsR. Bol síce u nás krátko, ale Boh si ním poslúžil do takej miery, že to malo vplyv na moju cestu povolania. Hlboko do srdca sa mi vryli sväté liturgie, ktoré celebroval. Bolo u nás zvykom, že počas liturgie mladé dievčatá stáli po pravej strane oltára a chlapci po ľavej, keďže cerkov je malá a do chrámu chodilo veľmi veľa ľudí. Počas liturgie som všetko sledovala s veľkou pozornosťou. Chcela som všetkému porozumieť. Pri premenení som videla, ako spomínaný otec sústredene pozeral na Eucharistiu, a jeho tvár žiarila. Pozerajúc na neho som vnímala, že vidí niečo alebo niekoho, čo ja nevidím. Ja som videla iba kúsok chleba. Vtedy som prosila Boha vo svojom srdci: „BOŽE DAJ MI VIDEŤ TO, ČO VIDÍ ON“. Vtedy som si vôbec neuvedomovala, že ho prosím o dar kontemplácie. Boh však moju prosbu zobral vážne aj napriek tomu, že som na určitých etapách svojho života chcela isť bez neho. Ísť cestou, ktorú mi ponúkal svet. Jednak túžba po pravom šťastí sa čoraz viac ozývala v mojom srdci.
Vtedy mi Boh, najlepší režisér môjho života, postavil do cesty ďalšieho svedka, ktorý mi ukázal na to pravé šťastie, ktoré som hľadala. Človeka svätého života – otca Čverčka CSsR, ktorý bol pre mňa živým Evanjeliom. Pozerajúc na jeho život začala som si klásť veľa otázok. Medzi inými: „Ako žijem? Kam smeruje môj život? Čím je pre mňa Cirkev? „Boh odpovedal na moje otázky, aj na moju  detskú prosbu. Pochopila som, že Cirkev to nie sú len múry z kameňa, ale že Cirkev sa skladá zo živých kameňov, z ľudských sŕdc. A jedným z tých živých kameňov som aj ja, a mám svoje miesto a úlohu v Cirkvi, ktoré nikto nemôže zastúpiť.
16. 10. 1993 som vstúpila ako jedna z troch prvých slovenských redemptoristek do spoločenstva v Bielsku-Białej, v Poľsku. Tam som prežila čas formácie, spolu s ďalšími dievčatami, ktoré postupne prichádzali, aby sa pripravili na našu misiu ako gréckokatolícke kontemplatívne sestry na Slovenskú. Tú sme začali 12. 12. 2002.

 sr. Helena D.

Tajomstvo srdca

Keď sa prizerám ceste môjho povolania stojím v úžase nad Božou láskou a trpezlivosťou. Na každej etape svojho povolania odkrývam v ňom niečo nové, fascinujúce, čoraz viac sa predo mnou odhaľuje to tajomstvo lásky Boha k človekovi. S novou sviežosťou vnímam, že povolanie je hlboké tajomstvo srdca človeka a Boha. Prečo tajomstvo srdca? Srdce je miestom nášho poznávania, je najdôležitejším orgánom sluchu. Boh sa prihovára nášmu srdcu. V srdci poznávame seba a Boha. Tu zakúšame, že Boh prvý vychádza s iniciatívou pozvania na cestu jednoty s ním.

Vnímam, že cesta môjho života bola a je jednou veľkou školou učenia sa čítania abecedy Božieho pôsobenia, prítomnosti v mojom živote, v mojej rodine, vo svete. Je to cesta poznávania seba a Boha. Tieto dve cesty sú úzko so sebou spojené. Sme stvorení na Boží obraz a podobu, a bez Boha nie sme schopní poznávať seba, odhaľovať naše životné povolanie. Túto schopnosť poznávania ľudského vnútra nosíme v sebe, vďaka dychu života nešamah, ktorý človek obrdžujem od Boha. Nešamah je niečo iné, než „duch života“, ktorý obdržali všetky iné žijúce stvorenia. Je to sebauvedomenie, schopnosť poznávania seba a možnosť dávania smeru svojho života. Je to tvorivá sloboda, dar nahliadania do svojho vnútra a dar intuície.

Cestu hľadania môjho povolania sprevádzalo napätie, očakávanie, radosť ale predovšetkým modlitba, „prechádzky“ s Bohom po histórii môjho života, skrze ktoré on sám uzdravoval moje vnútro a pomáhal mi novými očami pozerať na môj život a zreteľnejšie odčítať Božiu výzvu. Veľmi dôležité bolo pre mňa duchovné sprevádzanie a pristupovanie k sviatostiam, ktoré pomáhajú v našom čoraz citlivejšom vnímaní Boha, toho čo sa jemu páči a tiež sú zdrojom sily na rovných i náročnejších úsekoch dobrodružstva povolania.

To dobrodružstvo, priateľstvo s Bohom, v ktorom srdce vníma čoraz viac nežnosť lásky, krásu vzájomnosti, umenie bezpodmienečného podarovania sa zo strany Boha, pomaly dozrievalo k tomu, aby na túto nekonečnú lásku odpovedať láskou. Láska potom hľadá, pýta sa akým spôsobom to má robiť, kde? Kládla som si otázky, kde má chce mať  Boh? V rodine, či v zasvätenom živote, alebo ostať ako laik? Hoci musím priznať, že mojou veľkou túžbou bolo založiť si rodinu. Potom prišiel čas, keď moje srdce zreteľnejšie vnímalo to, že Boh túži po tom, aby som mu celá patrila. Prihováral sa mi jazykom, situáciami, ktoré bolo schopné pochopiť moje srdce. Uvedomila som si, že nestačí len vidieť a vnímať to, k čomu ma Boh volá. Musel prísť aj krok z mojej strany – rozhodnutie. Na tento moment si ma Boh pripravil pred vyloženou Najsvätejšou sviatosťou. Tu nanovo silno v mojom srdci zaznelo pozvanie Boha a vnímala som, že Boh žiada odo mňa odpoveď. Nedala som ju hneď. Kládla som si rôzne otázky… Prečo práve ja? Však sú lepší, pobožnejší. Vydržím do konca?…..Aj napriek týmto otázkam mala som v srdci hlboký pokoj a istotu, že Boh ma predsa pozná lepšie ako ja seba. On vie, prečo ja. Boh ma chce vlastne takú. Miluje ma takú aká som. Uvedomila som si, že Boh odo mňa očakáva úplne odovzdanie sa do jeho rúk. Nemôžem sa zahľadieť do svojich slabostí, hriechov. Áno oni sú, ale nie sú väčšie ako Láska, ktorá ma povoláva. Potom som povedala Bohu ÁNO. Odpoveď na láskavé Božie volanie je naším prejavom úplnej dôvery a lásky. Je nájdením nášho šťastia.

Nestačí Bohu raz povedať svoje „Áno“. Každý deň nám ponúka stále veľa príležitosti, aby sme ho na  novo vybrali, potvrdili našu vernosť, ale tiež vyznali svoju bezradnosť, že bez neho nič nemôžeme urobiť. Skrze našu dôveru Boh chce činiť  zázraky v našom živote. A on ich naozaj činí, lebo aj môj život a povolanie je jedným z nich.

 

sr. Jarmila

Pochádzam zo Stropkova – Bokše, kde ma moji rodičia spolu s dvoma bratmi vychovali v duchu kresťanskej viery. Našu farnosť spravovali a dodnes obsluhujú o. redemptoristi, ktorým tiež vďačím za svoj duchovný rozvoj a krásne chvíle prežité v ich blízkosti spolu s mládežou. Moje povolanie sa zrodilo v čase, keď som pracovala s deťmi ako katechétka.

V tomto roku uplynie  pätnásť rokov od môjho vstupu do rehole sestier redemptoristiek. Klauzúrne spoločenstvo, ktorého zakladateľkou je služobnica Božia sr. Mária Celeste Crostarosa s charizmou neustálej modlitby v duchu lásky a jednoty, bolo pre mňa odpoveďou na moju túžbu úplne patriť Bohu v zasvätenom živote. Už vtedy som bola presvedčená, že iba modlitba je tým prostriedkom, ktorý zahŕňa v sebe každú oblasť a potreby celého sveta. Ona je ako kráľovná, ktorá má  moc dosiahnuť všetko, ak je s dôverou predkladaná Kráľovi.

Tento čas, prežitý najskôr v Bielsku–Białej Poľsko, neskôr na Slovensku v Sačurove a teraz vo Vranove – Lomnici, vniesol do môjho života  nesmierne veľa  darov a milosti v poznaní a nasledovaní  Ježiša Krista – Vykupiteľa sveta. V detstve som Boha milovala skrze vieru, ktorú mi pri krste do srdca vštepili moji rodičia a krstní rodičia. Láska, ktorá prevyšuje každé poznanie, ktorá  je všetkým vo všetkom, ma formovala  i v mladosti. Jej som sa odovzdala úplne a aj dnes túžim po tom, aby ona naďalej formovala môj život. Tmavočervená farba nášho habitu je znakom vrcholnej lásky, spečatenej Spasiteľovou krvou a smrťou na kríži.  Páči sa mi ruské slovíčko cilomudrie – celá múdrosť, alebo čistota srdca, ktoré vystihuje  nadmernosť  Božej lásky prítomnej skrze milosť Svätého Ducha aj v mojom srdci.

Mojim povolaním je neustála kontemplácia tejto bezhraničnej Božej lásky, ktorá sa ukázala v pokornom príchode Ježiša na zem v bezbrannom dieťati narodenom z Márie Panny v chudobnej betlehemskej jaskyni. V jeho bolestnom utrpení  a preliati životodarnej krvi na kríži za každého z nás, i v jeho majestátnom víťazstve nad smrťou a každým zlom, ktoré sa uskutočnilo vo svetle a moci veľkonočného tajomstva. Eucharistia je pre mňa na tejto ceste posilou, v nej sú zhrnuté všetky momenty Ježišovho života, a skrze ňu mám aj ja plnú účasť na jeho nadprirodzenom živote.

Modlitbou a prácou sa usilujem vyplniť výzvu nebeského Otca,  ktorý skrze  Krista v Svätom Duchu ma neustále povoláva  veľkodušne nasledovať Vykupiteľa  v spoločenstve mojich sestier s ktorými zdieľam tú istú charizmu v každodennom plnení Božej vôle.  Vždy sa teším z myšlienky, že každá moja činnosť a aj tá najjednoduchšia práca či obeta prinesená  Bohu v dare, ma veľkú hodnotu pre záchranu nesmrteľných duší. Spása duší sa stala v mojom povolaní najväčšou túžbou. Milosť plynúca z kríža mi odhalila tajomstvo, ako najúčinnejšieho  prostriedku v duchovnom boji proti každej neresti a mocnostiam zla, v boji za záchranu sveta. Toto poznanie mobilizuje všetky moje sily a schopnosti  a tiež ma motivuje a napĺňa.

V kontemplácii prítomnosti Trojjediného Boha, presvätej Bohorodičky, Matky Vykupiteľa celého sveta a všetkých svätých mi veľmi pomáha krása a dynamika celej našej liturgie so všetkými spevmi, úkonmi a ikonografiou, ktorej sa tiež  trochu venujem.

sr. Alena

Boh povolávajúc človeka ukazuje mu smer cesty, po ktorej ma kráčať za ním a zároveň dáva mu silu vykročiť, pohnúť sa z miesta vo viere a v dôvere v jeho prozreteľnosť.

Podobne povolal aj mňa. Moje meno je Alena. Pochádzam zo Stropkova, z farnosti redemptoristov. Môj dom a chrám pri kláštore redemptoristov boli miestom, kde som vyrastala a spoznávala hlas Boha pokúšajúc sa dať naň odpoveď. Vo chvíli, keď som v myšlienkach urobila prvý krok realizujúc povolanie zasväteného života, bolo pre mňa samozrejmosťou odísť a teda nezostať v tomto svete. Konkrétne to znamenalo asi toľko, že štýl môjho života bude zameraný na kontempláciu, nie na nejakú činnosť, ale na samotný život odovzdaný Bohu.

Dnes žasnem nad tým, že aj napriek fyzickému odlúčeniu od sveta a vzdialeniu sa od neho do ústrania, Boh mi nielen ponúka možnosť stretávať sa s ľuďmi, ale ich aj posiela na toto miesto. Takýmto spôsobom mi dovoľuje približovať s k nim s jeho povzbudením, slovom a láskou.

Avšak kráčať za Kristom sa dá len po úzkej ceste. Platí to však nielen v zasvätenom živote, ale v akomkoľvek inom povolaní. Násilie v získavaniu nebeského kráľovstva si od nás ľudí vyžaduje často krát veľké sebazaprenie, dokonca niekedy pokánie človeka by sa dalo prirovnať k tvrdému boju. Pravdivosť Kristovho vzkriesenia zahŕňa v sebe aj Kristovu smrť, ktorou bola premožená každá slabosť. Z tejto pravdy som nespočetnekrát čerpala silu a nádej v boji o každodenné malé aj veľké víťazstvá. Boh mi v nich ukazoval, že mu na mne záleží a že takýmto spôsobom chce ma získať pre seba a hlbšie sa so mnou zjednotiť v láske. A tu niekde je ukryté tajomstvo nového života s Bohom. Neopieram ho však na mojej snahe, ale na voľbe, aby Boh mal v ňom svoje prvenstvo. Boh má právo byť Bohom! A teda pohnúť sa dnes z miesta a ísť za Kristom, znamená pre mňa odísť zo sveta môjho egoizmu, smútku, predstáv, očakávaní, kráčajúc v ústrety Ženíchovi, ktorý sa so mnou túži zjednocovať  vďaka neustálej modlitbe a zároveň v otvorenosti na druhých, na moje sestry v spoločenstve…

sr. Jana

Boh má s každým človekom svoj plán. Len, čo príde na svet, on už dobre vie, kde nájde svoje naplnenie, svoje uplatnenie, svoje šťastie. Málokomu je to však už hneď od malička jasné. Až kdesi po strednej škole som sa takto zastavila aj ja a premýšľala nad tým, čo som prežila a zároveň nad tým, ako sa má ďalej uberať môj život. Do tej chvíle bol naplnený spomienkami na krásne prežité detstvo v malebnej dedinke obklopenej lúkami a horami, v prostredí milujúcej sa rodiny, kde viera starých rodičov a obetavosť rodičov boli pre mňa vždy veľkým svedectvom. Miesto, kde som chcela vždy zostať.

Ako dvanásťročná, a bolo to hneď na prelome, po nežnej revolúcii, som sa po prvýkrát dostala na duchovné stretnutie mládeže – Oáza Božích detí, kde ma oslovil príklad jednej rehoľnej sestričky, v prítomnosti ktorej som sa stretla s niečím, čo ma presahovalo, čo som doposiaľ hlbšie nepoznala – s prítomnosťou láskyplného Boha. V duchu som si želala byť raz takto, keď vyrastiem, ale ako k tomu dôjsť, ako sa to robí, som nevedela. No zverila som to Bohu – ak to Ty chceš, tak sa o to postaráš. A na ten čas som starosť o svoje budúce povolanie zverila jemu.

S poznaním tohto hlbšieho sveta som zároveň akoby zanechala za sebou detstvo a vkročila do obdobia dospievania. Do obdobia krásneho i bláznivého, do času veľkých snov a neskutočných plánov. Do sveta románov, hudby, vzácnych priateľstiev, do všetkého, čím žije mladý človek. Rukami mi prechádzala aj duchovná literatúra, ktorá predovšetkým formovala moje vnútro. Veľkú záľubu som mala v čítaní životopisov, zvlášť veľmi oslovujúce bolo pre mňa poznanie Dejín duše sv. Terézie z Lisieux, ktorá sa mi stala akoby učiteľkou v duchovnom živote. Videla som v nej príklad lásky, obety, ktoré prinášala za iných. Avšak takýto život aj keď ma priťahoval, bol pre mňa zároveň tajomný, nedostupný.

Až počas štúdia na teológii vo mne skrsla myšlienka urobiť niečo pre lepšie poznanie rehoľného života, spoznať viac, ako tí ľudia žijú, nemať iba predstavu vyčítanú z kníh. Prostredníctvom spolužiačok som sa dozvedela o klauzúrnej reholi v Poľsku, kde sme sa aj raz vybrali na výlet. Tu som vlastne zažila a našla to, čo som hľadala – život v Božej prítomnosti, kde sa zdôrazňovala viac láska než čokoľvek iné. Život tak jednoduchý a pritom zameraný na iných – život lásky a modlitby.

Poznanie takéhoto životného štýlu, ako je to naozaj, v skutočnosti, bolo začiatkom konkrétneho hľadania, zmeriavania vlastných síl, či na to mám, či to dokážem, čo chce Boh. Bol to však čas potrebný k dozrievaniu takéhoto rozhodnutia, k poznávaniu seba a dôverovaniu Bohu, že On sa naozaj postará. Až po napísaní prosby o vstup mi spadol zo srdca kameň, lebo som cítila, že zo svojej strany bolo snáď už urobené všetko, teraz je rad na Bohu…

A On naozaj konal a naďalej koná veľké veci – previedol ma cestou formácie v cudzej pre mňa vlasti, v inom jazyku, v obrade, no obohatil mnohými skúsenosťami. Vždy mi dal potrebné milosti, postavil do cesty ľudí, v ktorých sa prejavovala Božia dobrota a jeho starostlivosť. Teším sa, že v súčasnosti pôsobíme už aj v našej vlasti, v našom obrade, dokonca aj vo vysnívanom kláštore, kde môžeme naplno realizovať naše poslanie.